Máj 1986
Saleziánske dielo v Humennom začalo ešte počas komunizmu. V máji 1986 prišli do tohto mesta prví dvaja saleziáni. Bol to don Milan Ficík a študent Slávo Švihra. Za pomoci dobrodincov sa im podarilo získať dvojizbový byt na Ulici 1. mája, kde založili svoj „hlavný stan“, samozrejme tajný. Obidvaja sa zamestnali na OPBH v Humennom, jeden ako energetik a druhý ako plynár. Takto nepozorovane ako vo všetkých iných mestách, začali zhromažďovať chlapcov, viesť stretnutia v skupinách, organizovať duchovné obnovy, duchovné cvičenia, výlety a športové podujatia.
Revolúcia 89 a september 1990
Naplno zamestnaných apoštolskou prácou ich zastihla Nežná revolúcia. Bolo potrebné rýchlo hľadať nejaké vhodnejšie priestory pre život a prácu, pretože ak by sa nenašli, reálne hrozilo, že obidvaja saleziáni z Humenného budú premiestnení do niektorej väčšej komunity, ktoré sa začali oficiálne vytvárať. Nové priestory sa však našli. Vďaka vtedajšej pani primátorke Dzivjakovej dostali Saleziáni v septembri 1990 na desať rokov do užívania bývalý Dom pionierov na Štefánikovej ulici. Dom bol v schátranom stave, a tak ho v zime a na jar 1990-91 zrekonštruovali z milodarov, ktoré poskytovali štedrí darcovia. Dona Milana Ficíka medzitým vystriedal v Humennom nový spolubrat študent Pavol Seman.
Práce sa rýchlo ukončili a 29. júna 1991 mohol otec provinciál, don Jozef Kaiser, dom slávnostne posvätiť a otvoriť. Humenské dielo nebolo samostatné. Kánonicky spadalo pod správu domu v Michalovciach.
Prvé kroky v novom dome
Súčasťou domu v Humennom bola aj malá kaplnka, kde sa začala slúžievať raz za týždeň svätá omša. Kaplnka samozrejme nestačila, a tak sa väčšie slávnosti, napríklad Veľká noc, slávili v miestnom kultúrnom dome za veľkej účasti mládeže. Dom sa postupne stal pre mnohých mladých domovom, kde ich stále čakal niekto, kto mal o nich záujem a mal ich rád. Ovocie bolo hneď vidieť. Miestnosti boli stále plné chlapcov. Komunita získala aj staršiu chatu v blízkej dedine Jasenovce, kde po rozsiahlej rekonštrukcii vzniklo pekné miesto pre duchovné obnovy a duchovné cvičenia.
Stavebné roky 1997 - 1999
Čoskoro sa však objavili aj nedostatky tohto diela, veľmi malé priestory v dome. Herne a vlastné oratórium boli značne obmedzené. Chlapci boli všade, v každej miestnosti a spolubratom úplne chýbalo súkromie. Aj zub času počas sedemdesiatročnej histórie domu urobil svoje. Na viacerých miestach cez strechu zatekalo, stropné trámy boli prehnité, v podkrovných izbách bol cez zimné mesiace veľký chlad. V októbri 1996 mesto definitívne predalo celý dom saleziánom za symbolickú jednu korunu. A tak padlo aj definitívne rozhodnutie o začatí prestavby domu.
Prvé búracie práce začali v októbri 1997. V júni 1998 dom prišiel o strechu a strop. Vtedy sa v ňom definitívne skončila aj apoštolská činnosť a spolubratia museli apoštolát na nasledujúce dva roky výrazne obmedziť a začali sa venovať prevažne stavbe. Starší chlapci počas prázdnin a voľného času výdatne pomáhali. Jeseň 1998 bola veľmi daždivá a stavba bola prikrytá iba do polovice. Až keď bola v novembri konečne celá strecha pokrytá šindľom, stavbyvedúci ujo Repko, mnohí dobrodinci i traja saleziáni si vydýchli.
17. október 1999
Práce pokračovali ďalej v dobrom tempe až do septembra 1999. To všetko len s nejakými údermi kladiva po prste, ale bez jediného vážneho pracovného úrazu počas celej dvojročnej prestavby.
Až prišiel 17. október 1999. Otec provinciál don Vladimír Fekete slávnostne posvätil vynovený dom a Kaplnku svätého Jána Bosca. Pri svätej omši skladali prísľuby aj štyria mladí humenskí spolupracovníci zapálení pre apoštolát. O tom, že majú zmysel pre humor svedčí aj prosba pri svätej omši pri obetných daroch, keď do kuchyne saleziánov darovali mikrovlnnú rúru: „Pane, daj, aby bolo vždy aj čo zohriať.“ Po dvoch rokoch sa otvorili rozšírené herne a kaplnka. Pre saleziánsku rodinu v Humennom, vďaka mnohým dobrodincom, začal nový život.
Rozvoj činnosti
Po osamostatnení sa od michalovskej komunity sa v Humennom doposiaľ vystriedali siedmi direktori: Slávko Švihra, Vinco Macejko, Tibor Janúch, Cyril Slíž, Marián Husár, Peter Veselský a Peter Kanský. Za ten čas si dielo prešlo rôznymi obdobiami, môžeme však povedať, že sa rozvíjalo tak duchovne, ako aj materiálne. Za domom bolo vybudované malé asfaltové ihrisko, ktoré dlhé roky slúžilo chlapcom na všestrannú športovú činnosť.
Nové príležitosti
V školskom roku 2014/15 sa po dlhoročnom úsilí slovenskej provincie a túžbe miestnej humenskej komunity podarilo získať vedľajší dom s pozemkom, čo otvorilo saleziánom v Humennom nové možnosti materiálneho rozvoja diela. V roku 2017 bol vedľajší dom nachádzajúci sa v dezolátnom stave zbúraný a v roku 2019 sa (aj za podpory niektorých saleziánskych komunít, ktoré venovali asi 10-15% prostriedkov celkovej sumy) podarilo saleziánskej komunite vybudovať nové moderné multifunkčné ihrisko.